reklama

Výstup na Mýto pod Ďumbierom

Všetci vstávali nejako umastene a polepene. Ja som nebol výnimka a cítil som sa ako rozžuvaný kus slaniny s tehlami zavesenými na krku. Včerajšia noc nebola ani tak divoká, čo sa na malej chalupe ani moc nedá, ako skôr veľmi koncentrovaná do krátkeho časového úseku s vysokým podielom alkoholu. Zábava bola bujará, no všetko sa to odohralo len okolo malého stolíka neveľkej chalupárskej kuchynky s veľmi silným rodinným nábojom. Teraz však už bolo ráno a my sme boli na víkendovej lyžovačke. Zavelil sa teda odchod a ja som si zaumienil, že si na svah vezmem sánky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Už pred príchodom som sa rozhodol, že si lyže neberiem. Pridal tomu aj môj oneskorený príchod na chalupu o pár dní a teda na lyžovanie by mi ostal len jeden deň. Kvôli tomu si nenechám znepríjemňovať cestu autobusom vláčením lyží. Vravel som si, že si buď pospím kým ostatní budú lyžovať, alebo si prípadne vezmem sánky o ktorých som vedel, že tam niekde sú. Keďže som sa nakoniec rozhodol pre sane, zašiel som do kôlne a vyhrabal odtiaľ staré sánky bez prednej rúčky, s nalomenou jednou časťou a zhrdzavenou skĺznicou. Chvíľu som váhal či to bude rozumný nápad ale v ten deň som mal akúsi rebelantskú náladu tak som ich vzal. Jedine, že by to bolo tým ako mi bolo zle ale to už nie je teraz podstatné.

Sánky boli naozaj v odpudzujúcom stave a obával som sa či vôbec vydržia moju hmotnosť. Našťastie zaťažkávajúci test zvládli a jediným problémom ostávala skĺznica. Žiadny profesionálny ani poloprofesionálny vosk na skĺznice sme nemali a tak jediný ostával ten klasický - sviečkový. Vzal som teda starú sviečku a začal ňou trieť o skĺznicu. Bolo to náročné. Vosk bol akýsi premrznutý a nechcel sa nechať použiť na natieranie, tak mi napadlo ho nahriať. Keďže pec bola rozkúrená, vzal som sviečku a pridržal nad pecou pár sekúnd, no vosk bol stále tvrdý a nedal sa poriadne rozotrieť. Vtedy mi skrsla v hlave pre mňa vtedy skvelá myšlienka, priložiť na pár sekúnd sviečku na platňu. To som však vtedy ráno s chlpáčom na hlave ešte netušil ako to dopadne. Len čo sa sviečka dotkla rozhorúčenej platne, začala závratnou rýchlosťou strácať svoju výšku a roztopila sa na celú pec. Zvyšok sviečky som okamžite vyhodil z platne, no to už bola kuchyňa plná dymu od páliaceho sa vosku. Akoby čert chcel, celá škatuľa s náradím a aj s drôtenou kefou na platňu, ktorá bola v tej chvíli našou jedinou spásou, bola presunutá na neznáme miesto a tak sme len pootvárali okná a vymenili teplo a dym za ukrutnú zimu a čerstvý vzduch. Bola to krutá výmena ale museli sme zaplatiť za moju nerozvážnosť a blbosť. Hromženie sa prelínalo so smiechom a drkotaním zubov, no ja som mal vosk konečne dostatočne mäkký a mohol som si natrieť celú skĺznicu mojich sánok. Mohli sme ísť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo nás však šesť plus jedny sane a mali sme len jedno auto. Strešný box bol plný, kufor taktiež tak sane museli ísť niekomu na kolená. Keďže vzadu sme sa už tlačili štyria, sánky išli na kolená spolujazdca. Vyzeralo to naozaj vtipne. Vzadu natlačení traja sediaci, dvaja z nich na kolenách batohy a tretí ďalšieho človeka a vpredu spolujazdec, ktorý mal hlavu a ruky prestrčené cez sánky aby aspoň niečo videl a mohol sa aspoň trochu hýbať. Takto naložení sme sa vybrali na zasneženú cestu. Našim cieľom bolo Mýto pod Ďumbierom. Našťastie Mýto nie je od chalupy tak ďaleko, takže sme nemuseli v takých podmienkach vydržať dlho. Čo však zle začalo aj zle pokračovalo a hneď za dedinou stálo policajné auto. Cesta bola zasnežená a ani sa nedalo ísť rýchlo, no obávali sme sa, že si všimnú štyri hlavy na zadných sedadlách a namiesto spolujazdca sánky s hlavou a rukami. A to šofér ešte nemal ani zapnutý pás. Situácia, ktorá vtedy nastala bola v skutku zaujímavá. Kým si šofér zapínal pás, šoférovania sa ujali sánky a štyri hlavy vzadu sa všetky otočili aby zistili či sa policajné auto rozhodlo ísť za nami. Pokutu sme nechceli a v kabíne sa rozpútala vrava. "Idú za nami? Nejdú za nami? Sú za nami?" pýtal sa každý. Odpoveď nebola príjemná - išli za nami. Policajné auto sa zaradilo za nás a pomaly nás nasledovalo. No do kelu, zozadu si tie štyri hlavy určite všimnú a keď zbadajú tie sánky bude s nami koniec, pokute sa nevyhneme. Rýchlo tlačíme hlavy čo najnižšie aby neboli vidieť štyri, no akosi sa nám nedarí prinútiť kamarátku sediacu najvyššie skloniť hlavu a stále sa pozerá dozadu, priamo policajtom do okna. Krčíme sa, už všetci vieme aký scenár bude nasledovať - zabavený vodičský preukaz, vysoká pokuta a domov pôjdeme vlakom. Je to stres. Auto je stále za nami, asi čaká kým prídeme na hlavnú a odhrnutú cestu. Tých pár sto metrov trvá večnosť. Dostávame sa na hlavnú cestu, pripájame sa a pozeráme sa za seba - policajné auto nikde. Všetkým sa nám neskutočne uľavilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Pod svah sme dorazili tesne po tom, čo tam dorazili všetci ostatní a zabrali všetky parkovacie miesta. Svah však vyzeral byť v celku prázdny a dobre upravený. Po čase sa nám podarilo zaparkovať a s radosťou sme sa všetci vykotúľali z preplneného auta. Ostatní museli čakať kým sa otvorí box na lyže, kým si z kufra vyberú lyžiarky, no ja som len nasadol na sánky a odrazmi nôh som sa doposúval až k okienku za ktorým teta neúnavne predávala lístky. Vrátil som sa do detských čias. Bol som šťastný z toho, že si sedím, že sa to pritom aj hýbe a všetci sú odo mňa vyšší. Sú to práve tie maličkosti a nevšednosti, ktoré robia človeka šťastným. Urobiť niečo, čo človek nerobí často, odlíšiť sa od toho hlúpeho stereotypu. Ja som v ten deň šiel proti prúdu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal som takú myšlienku, že sa raz, alebo párkrát vyveziem na niekoho lístok a pustím sa dolu svahom, no potom som si všimol ľudí čakajúcich na lanovku. Tlačili sa, mačkali, štuchali paličkami, sácali do snowboardistov, jazdili si po lyžiach, hromžili. Potom som si predstavil seba medzi nimi ako si držím svoje sánky a pomaličky sa tackám k lanovke. V tej chvíli som si spomenul na ľudí, ktorí si takéto kopce vyšliapali a vykašlali sa na nejaké lanovky. Vždy vo mne vyvolávali pocit obdivu. Obdiv pre ich vytrvalosť, fyzickú ale aj psychickú zdatnosť a odhodlanosť. Vyšliapať si kopec a dokázať si, že to zvládnem aj ja, to bol vtedy môj malý sen. Rozlúčil som sa a začal ťahať sánky smerom k bočnej zjazdovke.

Prvých 100 metrov je v poriadku, je to len nížina, no potom prichádza stúpanie a ja začínam ľutovať svoje rozhodnutie. Nevládzem, lapám po dychu a nohy ma neskutočne bolia. Včerajšia noc sa prejavuje - moja energia je takmer na nule a tak si beriem sánky, staviam ich naprieč svahom a sadám na ne. Pichá ma v boku a ledva dýcham. Začínam pochybovať či to zvládnem, či je to vôbec možné zvládnuť za týchto podmienok. Stále vidím ten stánok kde predáva teta lístky a ľudom stále ešte trochu vidím do tváre.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bočný svah má 1640 metrov a prevýšenie 300 metrov s tým, že prvá časť svahu, prvých 400 metrov kopca má prevýšenie približne 250 metrov, no to som ja nevedel. Svah na Mýte pod Ďumbierom som nepoznal a nevedel som čo ma čaká. Videl som len strm a upravený svah. Po asi 10 minútovej pauze som sa opäť vybral ďalej. Sánky som ťahal za pripevnené opraty a nohy zabáral špicou do snehu. Nedalo sa chodiť normálne celou plochou topánky lebo akonáhle človek nezaboril špicu topánky do upraveného svahu zošmykol sa o meter dozadu. Bolo to ako šliapanie po schodoch, po schodoch, ktoré si človek musel ešte k tomu sám vyrobiť. Silno kopnúť do svahu, vytiahnuť sa vyššie, potiahnuť sánky a opäť silno kopnúť do svahu druhou nohou a takto dookola. Bolo to vyčerpávajúce, no musel som to dokázať. Povedal som si, že to zvládnem aj keby som tam mal šliapať celý deň - čo nebolo tak nepravdepodobné.

Niektorých lyžiarov som už poznal. Za tých pár desiatok minút stihli prejsť okolo mňa asi trikrát. Poniektorí štýlom profesionálov, iní mali štýl skôr sebe vlastný.To som však už mal druhú prestávku a druhú krízu. Ľudské tváre dole v stredisku sa už nedali rozoznať a dokonca som už videl aj ponad stromy na iné kopce. Sedel som si na sánkach a len tak si rozmýšľal o zmysle mojej púte a kráse prírody. Načo to vlastne robím? Mohol by som sa teraz krásne pustiť dolu, počkať na niekoho z partie a vyviezť sa hore - úplne bez námahy, bez akýchkoľvek problémov. Nemusel by som sa tu pachtiť, potiť a fučať len pre to aby som si niečo dokázal. No vtedy som si uvedomil, že si chcem niečo dokázať. Chcel som si dokázať, že mám dostatok odhodlania a sebazaprenia. V tom som si všimol, že hore kopcom, po mojich stopách šliape do kopca skialpinista. Postarší pán si s ladnosťou a ľahkosťou razil cestu hore. Po pár minútach s úsmevom prechádza okolo mňa a šliape si ďalej. Wow, ten pán mi dodal ďalšiu energiu. I keď mal skialpinistické lyže a išlo mu to pravdepodobne lahšie ako mne v topánkach, bola to pre mňa vzpruha. Nechcel som sa nechať zahanbiť a okamžite som sa vybral za ním.

Skialpinista sa mi začal strácať z dohľadu a ja som to opäť vzdal. Nedalo sa ísť ďalej. Kopec bol príliš šmykľavý a príliš strmý. Nevyzeral tak ale momentálne mal sklon cez 65°. Mohol som sa pomaly držať svahu rukami bez toho aby som ohol chrbát. Opäť som sa posadil na sánky a sedel. V tom sa však vyrútili kamaráti, ktorí prvýkrát vyskúšali aj túto zjazdovku. Samozrejme, nemohli si odpustiť ma zasnežiť a podpichnúť pár komentármi typu: "No moc si tomu nedal!" alebo "Ďaleko si sa nedostal! Veď tu sedíš už asi pol hodinu..." Iste, mali pravdu v tom, že to išlo pomaly ale človeku, čo ide dolu z kopca ten kopec taký strmý nepríde. Ten, čo sa o niečo snaží to má vždy ťažšie ako ten, ktorému je to jedno. Poprosil som ich o fľašu vody lebo po pol hodine šliapania som bol už úplne vyčerpaný a to ma ešte čakalo približne 1200 metrov. Pustili sa ďalej a ja som sa vybral na svoju horu osudu aby ma náhodou nebudúce nenašli na tom istom mieste - to by bola hanba.

Tak som opäť začal kopať do svahu a ťahať tie sprosté sánky. Už som si sám liezol na nervy, sánky boli strašne ťažké a ani sa poriadne nešmýkali, chvíľu sa mi nohy pohodlne zabárali do svahu, inokedy som sa prepadol po kolená do hlbokého, prípadne sa mi nohy pošmykli a zrútil som sa o dva drahocenné metre naspäť. Popri tom ma predbehol ďalší skialpinista, ktorý sa opäť s úsmevom poľahky dostával vyššie a vyššie. Nebol to fér ale už som bol skoro pri prvom previse tak som sa zaprel a ťahal. Takto som opäť prešiel nejakých 15 metrov a musel som opäť sedieť. Možno sa zdá tých 15 metrov málo ale predstavte si, že každý meter je taktiež aj meter do výšky, prípadne viac. Bola síce treskúca zima, no musel som sa rozopnúť a ochladiť sa. Tak som si ľahol na sánky a chvíľu meditoval. Prebudil ma až nával studeného snehu spod lyží niekoho z partie. Doniesli mi fľašu vody tak som sa chuťou napil.

S fľašou vody v jednej ruke a so šnúrou od sánok v druhej sa nešlo príliš pohodne ale pocit, že sa môžem kedykoľvek napiť ma poháňal vpred. Dostal som sa k prvému previsu a dočkal som sa miernejšieho svahu. Nohy prestali tak bolieť, dýchalo sa mi lepšie a ten studený vzduch a sneh zjavne odohnal aj tú teplomilnú opicu, čo som si so sebou vláčil. Začal to byť skvelý pocit. Pocit toho, že niečo predsalen dokážem, pocit toho, že úspech je neďaleko.

Ľudia na svahu ma už poznali. Videl som otočené tváre ľudí na lanovke ako sledovali každý môj krok, tváre lyžiarov, ktorý prefrčali okolo alebo tých, čo si dávali na chvíľu pauzu. Videli ma ako si ťahám svoje bremeno hore svahom a idem si za svojim. Tento skvelý pocit umocnili ešte dve stretnutia. Stretnutie s človekom, ktorý šiel pešo dolu a vedel čím si práve prechádzam a stretnutie so skupinkou lyžiarov, ktorí sa pristavili a pozhovárali sa so mnou. Povtipkovali sme, vzdali mi poklonu za odvahu a výdrž a obaja sme sa opäť vybrali vlastnými cestami.
To už som si však šnúru od sánok prehodil cez rameno a začal šliapať do predposlednej časti kopca. Bola tam ešte jedna strmá časť na ktorej ma predbehol ďalší skialpinista, no už mi to nevadilo, lebo som vedel, že to zvládnem aj ja. Posledná časť už našťastie nebola tak náročná, bola to skoro rovinka a len na konci bol ešte maličký kopček. Už som bol skoro tam, videl som posledné stĺpy lanovky a pocit úspechu ma ťahal akoby sám. Ľudia naokolo sa usmievali a sledovali moje posledné kroky. Naplnený energiou a vidinou úspechu som prešiel posledných 500 metrov bez zastavenia až som sa dostal k výstupišťu z lanovky a spokojne si sadol na moje sánky.

Dokázal som niečo, čo bolo pre mňa dlho nepredstaviteľné. Dokázal som prekonať samého seba, svoju slabosť a nemohúcnosť čim som si dokázal, že naozaj platí, že ak si človek niečo zaumieni a vytrvá, tak dokáže veľké veci. Možno sa to niekomu nebude zdať ako veľká vec, no pre mňa to bola výzva a zážitok, ktorý vo mne ostane na dlhý čas, možno na vždy. Získať zážitok na celý život je pritom tak jednoduché, teraz to už viem - stačí sa odhodlať a spraviť niečo nevšedné. Nemusí to byť nič výnimočné, šialené či hlúpe - stačí aby sa to vymykalo už zažitým stereotypom. A tá cesta na sánkach dolu? To už bola čerešnička na torte pri ktorej som sa takmer prizabil, skoro mi odpadli nohy z brzdenia ( čo na koniec aj tak ani nefungovalo), zjedol som pol kila snehu ale v živote som sa tak nenasmial a zároveň nebál o vlastný život.

p.s.: odporúčam všetkým, čo nadávajú a odsudzujú ceny lístkov na lanovky a vleky aby si to skúsili aspoň raz vyšliapať.

Pavol Horváth

Pavol Horváth

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent Katedry marketingovej komunikácie a už odmalička som bol vychovávaný v rodine zaplnenej umením. Moja túžba tvoriť sa začína drať na povrch a začiatky som sa rozhodol stráviť tu, na blogu. Zoznam autorových rubrík:  Čo? príbeh na krátke pokračovaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu