Čo? - príbeh na krátke pokračovania III.

Autor: Pavol Horváth | 16.10.2012 o 12:07 | (upravené 16.10.2012 o 12:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  122x

Mladý Zručňák trielil po lúkach Zvlnených Novín úplne bez rozmyslu. Nečudo, lebo pri rýchlosti akou utekal od miesta kde stretol hovoriace muchy, ho rozum ešte nestihol dobehnúť. Avšak keď nieto rozumu, telo si vždy rázne povie kedy dosť a teraz si povedalo. Zobralo jednu z nových dýk ktoré malo uložené pre prípad dlhého behu a zaútočilo na Zručňákov bok. Pichnutie okamžite zabralo a mladý Zručňák sa zložil na kolená lapajúc po dychu. V tej chvíli náhliaci sa rozum zbadal šancu vrátiť sa na svoje teplé miestečko a len tak tak sa stihol vrátiť na svoju pozíciu. To už sa však mladý Zručnák chystal vybehnúť na ďalšiu etapu bezcieľneho behu no rozum začal naštastie plniť svoje poslanie. Posadil ho na zem a prinútil sa zamyslieť.

S rozumom je to záhadné. Má pocit, že toho vie o svete a vlastne o všetkom strašne veľa a pritom keď ho najviac človek potrebuje tak si to prinajlepšom rozmyslí a prinajhoršom sa rozhodne, že si dá pauzu. To je tá jeho najhoršia vlastnosť - vie myslieť a preto sa bude vždy radšej starať najprv o seba a až potom o človeka ktorému vlastne patrí. Nemôžeme ho však len zatracovať. Občas má aj nejaké dobré nápady a pripomienky, ako napríklad teraz. Mladý Zručňák sediac na zemi sa začal pozerať vôkol seba. Pozrel sa doľava, pozrel sa doprava, opäť doľava, opäť doprava a zistil, že absolútne netuší kde je. Všade kam dohliadol boli len Zvlnené Noviny a to bola tak jediná vec, ktorú ako tak tušil. Ako sa však tak zúfalo rozhliadal a zisťoval, že svet predsa len nie je tak malý, začala mu v hlave poskakovať ďalšia prekvapivá myšlienka. Z neznámej príčiny netušil ďalšiu vec a to, že nevie, prečo je tam kde je, kam ide, aká je jeho veľkosť nôh a prečo má takú chuť na zeleninový šalát. Boli to základné otázky na ktoré mal podľa všetkých zvyklostí vedieť odpovede, no on len s mierne vypúlenými očami sledoval krajinu. Pocitovo bol bezradný. Nevedel absolútne čo má robiť a preto sa rozhodol, že bude sedieť na mieste. Nebolo to príliš rozumné rozhodnutie lebo slnko začalo pomaly zapadať a obloha tmavnúť no v ten deň jeho rozum akoby nielen že nemal svoj deň, ale akoby nemal žiadny. No len čo si toto sám rozum uvedomil, postavil sa do pozoru a rozkázal hostiteľovi pohnúť zadkom. Mladý Zručňák sa tak opäť postavil na nohy a vydal sa na cestu. Len čo spravil prvých pár krokov zbadal na konci lúky pri kraji lesa záblesky svetla - bol to oheň. Poháňaný miernym strachom a túžbou po odpovediach sa rútil smerom k svetlu. Preskočil malý potôčik rozdeľujúci dve lúky a nezadržateľne sa blížil k vytúženým odpovediam. Ako sa približoval, začali mu byť zreteľnejšie aj konkrétne postavy pri ohni. Boli traja a výzorovo pripomínali skupinu dobrodruhov. Prvý, asi najvýraznejší z nich, bol aj najvyšším zo skupiny a sedel v strede na najvyššom pníku. Jeho vráskami a jazvami pokrytú tvár dokonale dopĺňala veľká hnedá brada a plešatá hlava. Zjavne prežil veľa súbojov a bitiek a určite naňho nespomínajú rodiny ľudí s ktorými bojoval v dobrom. Bol totižto živý, čo sa asi o jeho minulých súperoch nedalo povedať. To či boli živí aj jeho dvaja ďalší spoločníci sediaci po oboch stranách bolo tiež ťažké určiť. Obaja boli totiž menšieho vzrastu, boli pochudnutí a svalovej hmoty tiež veľa nepobrali. Ich jemné a vzorne zastrihnuté briadky dodávali pozorovateľovi ešte väčší pocit o ich bezradnosti. Pravdepodobne o tom vedeli a preto si to kompenzovali výzbrojou ktorú mali položenú pri nohách. Dva dlhé meče, tri krátke dýky a jeden z nich mal dokonca luk a šípy.

"Vitaj cudzinec!" ozvalo sa z najväčšieho muža sediacom v strede hlasom, ktorým by sa dali skaly lámať.

"Poď a prisadni si! Vyzeráš, že si po namáhavom dni a zniesol by si malý odpočinok s mojou družinou." Mladý Zručňák si prisadol k ohňu a ešte stále lapajúci po dychu sa poďakoval, "Ďakujem vám, privítam ľahký odpočinok ak vám tu nebudem prekážať. Mám dnes veľmi čudný deň a už ani neviem čomu sa mám a čomu nemám čudovať. Moje meno je Zručňák."
"Vitaj Zručnák! Moje meno je Grog a toto je moje družina. Sme na ceste za dobrodružstvom a bohatstvom, ktoré hľadáme deň či noc, dážď či neskutočné sucho. Vyrazili sme z Hlavnmesta pred dvoma mesiacmi a mierime k Rozpačitým horám na severe kde hádam nájdeme bájne poklady plné zlatých mincí, vzácnych zbraní, drahoka-" rozhovoril sa ozrutný Grog o ktorom by len málokto povedal, že bude zhovorčivý typ. V tom ho však prerušil mladý Zručňák, "Rád ťa spoznávam, a že ti skáčem do reči... rád by som vedel, kde prosím ťa vlastne som? Dnes som sa totižto zobudil na to, že na mňa rozpráva stádo múch a že vôbec netuším kde to som, kam idem a ako som sa sem dostal. Je to celé podivné ale zjavne potrebujem pomoc."
"Tak to je veru čudné..." súhlasil Grog. "Práve sa nachádzaš hranici medzi Stromovým lesom, vstupnou bránou do Rozpačitých hôr a Pod suchým hrachom, najsevernejšou časťou Zvlnených Novín. Dva mesiace cesty od Hlavnmesta a štyri dni rýchleho pochodu od najbližšej dediny - Trampova.

"Ako som sa dostal až sem?" čudoval sa Zručňák, "Raz som počul rozprávať starého otca o krásne lúk a obrovských stádach múch na Zvlnených Novinách a len vďaka tomu som mal také tušenie, že som niekde tu. Ja osobne pochádzam z Kovačnice, dediny pri mori takže toto prostredie mi nič nehovorí, nikdy som tu nebol... Z Kovačnice do Hlavnmesta to za dobrých podmienok trvá aspoň pol roka cesty kočom. Prečo som tu? Ako?" neveriacky ostal sedieť a pozerať do ohňa. Grog chvíľu ešte pozeral na Zručňáka akoby nechcel uveriť tomu čo práve počul. Ako by sa sám seba pýtal, či je možné si nepamätať takú dlhú cestu alebo či je ten chlapec vôbec v poriadku.
"Znie to naozaj zvláštne ale ja ti verím Zručňák!" povedal nakoniec Grog, "No mali by sme sa stíšiť pretože tieto končiny a hlavne Stromové lesy sú naozaj nebezpečné. Poviem ti jeden príbeh. Bude to príbeh, ktorý sa naozaj odohral a odohral sa v tamtom lese. Jedno večerné popoludnie sa otec so synom vybrali do Stromového lesa po bylinky ako to už spravili veľa ráz pred tým. Syn mal vtedy asi dvanásť rokov s otcom si veľmi dobre rozumeli. Ako tak hľadali a zbierali bylinky otec malého chlapca stuhol a započúval sa do zvukov lesa. Stmievalo sa a tiene boli každou sekundou dlhšie a dlhšie. V tom sa jeden z tieňov pohol opačným smerom ako sa hýbali ostatné. Vtedy otec schmatol syna a rozutekal sa smerom von z lesa, no tieň sa stále približoval viac a viac. Keď už bolo otcovi jasné, že ich tieň dobehne, pustil syna, otočil sa tieňu čelom a zakričal na chlapca nech beží čo mu sily stačia domov a za akýchkoľvek okolností, nech bude počuť čokoľvek, sa nesmie otočiť ani zastať. Chlapec strachom bez seba stuhol na mieste. Otec otočil hlavu, pozrel sa mu do očí a posledné čo povedal bolo slovo utekaj! Chlapec sa rozbehol, bežal ozlomkrky, vetvičky mladých stromčekov mu šľahali po tvári, keď zrazu započul mohutný rev, nie však ľudský. Ešte väčšmi naplnený strachom mu nohy zrýchlili. Vtedy však započul krik ľudský, krik umierajúceho. Malý chlapec dobehol v bezpečí domov no svoj otca už nikdy nevidel." odmlčal sa. Po chvíľke ticha, keď sa atmosféra zase hodila do reality ešte pridal, " Ten malý chlapec... bol to môj otec. No teraz by sme sa mali všetci poriadne prespať." Zavelil Grog a všetci si políhali a pozaspávali.

Mladému Zručňámovi sa v noci nespalo dobre. Zdali sa mu čudné sny plné výjavov o malom chlapcovi, ktorý beží cez les a zakopáva o kováčske náradie, na hlavu mu padajú pestrofarebné listy a každá jeho stopa vytvára v zemi divadlo kvetov, farieb a magickej atmosféry. Jeden výjav bol však iný, bol až príliš reálny. V tom sne bol on práve tam kde je, s tými ľuďmi s ktorými je a spal. No zrazu mu zozadu niečia ruka začala tlačiť dýku až ku krku a keď chcela spraviť ten známi posledný krok - Zručňák sa s hrôzou prebudil. Vyskočil rovno na nohy s tým aby zistil, že ten sen bola len skutočnosť posunutá o pár sekúnd dopredu a to všetko sa práve chystalo stať. Jeden z dvojice Grogovej skupiny mal vytiahnutú dýku a blížil sa k nemu. Keď zbadal, že už nespí ale stojí pevne na nohách rozbehol sa a pokúsil sa bodnúť Zručňáka do hrude. Zručňák na svoje prekvapenie, nevedno ako, reflexívne uskočil na stranu, natiahnutú ruku z dýkou chytil a o koleno ju zlomil v lakti. Okamžité zakvílenie a zároveň aj omdletie protivníka bolo jasným dôkazom účinnosti. No to už naň bežal aj druhý z dvojice. Zručňák si stihol všimnúť, že Grog leží na zemi ako keby spal a nič sa nedialo. Nemal však čas to viac skúmať, musel sa venovať druhému protivníkovi. Ten v ruke zvieral meč a rýchlo sa blížil. Zručňák vzal zo zeme padnutú dýku, ktorou mal byť zabitý a rýchlo zblokoval prvý úder. Zaskočený protivník a taktiež stále zaskočený Zručňák sa na seba zapozerali. Zdalo sa, že na seba pozerajú už celú večnosť a pritom to nebola ani sekunda, keď na prekvapenie mladý Zručňák vzal do rúk iniciatívu a vrhol sa na protivníka. Protivník prekvapením ustúpil dozadu a mečom sa pritom pokúsil odseknúť Zručňákovi hlavu. Ten sa však pohotovým kotúľom meču vyhol, hbitým pohybom skočil opäť na rovné nohy a zabodol dýku nepriateľovi rovno do hrude. Sotva si mladý Zručňák začal uvedomovať čo sa stalo, niekto ho zozadu tresol po hlave, svet sa mu vzdialil a opäť mal pred očami tmu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan nasadil v závere skvelý šprint a dosiahol prvé víťazstvo v roku

Slovák vyhral druhú klasiku sezóny. Na Kuurne - Brusel - Kuurne uspel v šprinte päťčlenného úniku.

PLUS

Ako prvá žena pred takmer sedemsto rokmi prežila cisársky rez

Českí vedci prišli s novým objavom.

EKONOMIKA

Osem zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Ľudí čaká viac dokladovania a prísnejšie posudzovanie.


Už ste čítali?