Tam niekde hore
kde vtáky
sa spevom krstia,
tam je oblačné more
kde mraky
sami sebe sa mstia.
Jeden z nich,
z tých mrakov pán,
začul raz
vtáčí vzdych,
ktorý niesol sa k nám
už zase a zas.
Počul jeho spev
po prvýkrát
aj keď
cez vlastný hnev,
plný toľkých strát.
Vedel hneď.
Vták letel
rovno, rýchlo
priamo k nemu,
na zreteľ
dalo opŕchlo
jeho vnemu
aké to je
preletieť skrz
ten opar,
keď to moje
už ako zmrz
srdce som si už dávno skopal.